Obnovu fašiangových tradícií som nosil v hlave už veľmi dlho, no bolo mi jasné, že na ich realizáciu sú potrebné peniaze, čas, no najmä obetaví ľudia.
Fašiangy máme za sebou, a ako dopadli, ste už asi všetci zhodnotili. Ja by som však rád v krátkosti priblížil, aj to čo všetko tomu predchádzalo…
Keď sa pred Vianocami na obecnom úrade objavila Katka Hlavatovičová a začala so švagrinou Andrejkou Hlavatovičovou rozoberať tému fašiangy a (ne)pochovávanie basy, pozeral som na ne, či si nepomýlili ročné obdobia… ale len do chvíle, kým som si neuvedomil, že fašiangy sú už za dva mesiace. A keď začali rozoberať svoje predstavy, vedel som, že máme srdce tímu. Postupne začali baby oslovovať ďalších a ďalších ľudí, ktorí sa s nadšením pridávali.
Hneď po novom roku sme oslovili heligonkárov z Prietrže. Keď sa nám týždeň neozvali, baby zostali nervózne a začali sme hľadať inú muziku a podarilo sa nám vybaviť cimbalovku KROCO. Hneď ako sa nám na akciu prisľúbili, ozvali sa aj heligokári, že prídu… Nakoniec sa ukázalo, že sa lepšie ani nemohlo stať.
Nemali sme veľké oči, a fašiangy sme si predstavovali komornejšie, no keď ma na stolnotenisovom turnaji oslovili chlapci, že by možno radi aj skákali po dedine, svitla nádej, že tradície dostaneme aj do ulíc. Keď som to oznámil babám, chytali mdloby druhý krát. Ani sa im nedivím. Predstava, že niekto, koho potrebujete večer použiteľného do programu má celý deň chodiť po dedine a neskončiť pod obraz Boží, bola skutočne odvážna.
Postupne sa k celej myšlienke pridávali a realizovali ďalšie nápady a prvky ako spájanie generácií, zapájanie organizácií, výroba krojových košiel, pre mládencov, dievčatá k šabľovníkom a niečo pekné aj pre ne, výzdoba priestorov…
Po viacerých skúškach programu, skákania maličkých aj tých starších prišiel deň „D“. Od skorého rána sme s nervozitou dolaďovali posledné veci a sledovali dianie v dedine. Mládenci začali na dolnom konci a za neskutočného počasia postupne prechádzali dom od domu celú dedinu. Na jednej strane nervozita upadala, keď som videl to obrovské množstvo radosti, spolupatričnosti a dobrej energie, ktorá 10. februára 2024 vládla v obci. Na druhej strane som mal obavy z večera v kultúrnom dome. Už nie z toho, ako to zvládnu naši účinkujúci, ale z toho, ako usadiť toľko ľudí do priestorov nášho kultúrneho stánku. Hoci sme zabezpečili všetky dostupné stoličky v obci, a len na prízemí mali nachystaných cez 230 miest na sedenie, prichádzajúce reakcie naznačovali, že stačiť nebudú. Rád by som bol usadil každého účastníka, no priestory sa nafúknuť nedajú a tým, ktorým sa stolička neušla sa ospravedlňujem. Snáď sa ujde na budúci rok.
Samotný večerný program otvorila mužská spevácka skupina Kátlovani, ktorá nemôže chýbať pri žiadnej kultúrno-spoločenskej udalosti v našej obci a po nich sa začali skvelé kátlovské drápačky, ktoré sa nám tak trocha zvrhli na pytačky zakončené vystúpením troch generácií šablovníkov a potom nasledovala zábava s muzikantami až do polnoci…
V jednom momente počas vystúpenia som mal možnosť nahliadnuť z pódia do sály… Ten pohľad by som doprial každému… sála nabitá na prasknutie… neskutočný zážitok, verím že vy ste mali podobný z toho, čo sme pre Vás pripravili.
Znie to až neuveriteľne, ale na celej akcii sa rôznym spôsobom podieľalo cez 70 ľudí. Poďakovať sa menovite každému jednému z nich tak, aby som na niekoho nezabudol, je takmer nemožné. Tak vám aspoň Týmto spôsobom posielam jedno veľké ĎAKUJEM.
A nezabudnite: „… vy máte role, my máme role, keď to dáme dokopy… vidzíme sa za rok“
DM
